Zemný plyn brzdí geopolitika, klíme však pomáha viac ako uhlie

Zbavovať sa dodávok zemného plynu z Ruska by sme nemali, pretože najskôr treba znižovať emisie tam, kde je to najefektívnejšie a kde minieme všetky lacnejšie riešenia.

Súčasný konflikt oprávnene otvára otázku ako ďalej so zemným plynom. Má sa ho Európa zrieknuť spolu so zastavením jeho dodávok z Ruska? Určite nie. Environmentalistom nemožno vyčítať, že tlačia na čo najrýchlejšie znižovanie emisií. Klimatická zmena je reálny problém, ktorý je potrebné riešiť. Búchajú však na nesprávne dvere.

Namiesto tlaku na čo najväčšie a čo najrýchlejšie zníženie skleníkových emisií – napríklad v sektore priemyslu a zvrátenie negatívneho emisného trendu v sektore dopravy, či na riešenie zlej kvality ovzdušia a predčasných úmrtí s tým spojených, útočia na zemný plyn, nielen na ten, ktorý prichádza z Ruska.

Chápem, že pocitovo sa môže zemný plyn (po uhlí) javiť ako ďalšie fosílne palivo, ktorého je potrebné sa čo najskôr zbaviť, realita je však omnoho komplexnejšia. Dekarbonizácia vyvolá dodatočné náklady, ktoré musí niekto zaplatiť a v konečnom dôsledku to budú vždy daňoví poplatníci.
Preto je nevyhnutné ju realizovať v súlade s filozofiou hodnota za peniaze, teda znižovať emisie najprv tam, kde je to najefektívnejšie, a súčasne v čo najväčšej miere využiť synergie so znižovaním sociálnych rozdielov a ochranou lokálneho životného prostredia, najmä ovzdušia.
O náhrade nízkoemisného zemného plynu by sme preto mali uvažovať, až keď minieme všetky lacnejšie riešenia. Do úvahy prichádza zachovanie súčasnej plynárenskej infraštruktúry prechodom na obnoviteľné a nízkouhlíkové plyny v dlhodobejšom horizonte.
Na Slovensku už máme aj reálne projekty – či je to už prvá biometánová stanica v Jelšave alebo test primiešavania vodíka (projekt H2Pilot) v obci na južnom Slovensku. Európska „odkázanosť“ na zemný plyn je spôsobená najmä potrebou masívne vyvažovať volatilné obnoviteľné zdroje energie (slnečné a najmä veterné elektrárne) a tiež nemeckým politickým rozhodnutím odstaviť tamojšie jadrové zdroje.
Plynové elektrárne sú totiž jeden z najrýchlejších a najflexibilnejších zdrojov na vyvažovanie elektrickej sústavy. Diverzifikácia dodávateľských zdrojov a čo najväčšia domáca európska produkcia obnoviteľných a nízkouhlíkových plynov sú preto kľúčovými úlohami, ktoré musíme v Európe splniť.
„Odpísať“ modernú infraštruktúru, ktorú sme v Európe budovali desiatky rokov, stála stovky miliárd eur a ktorá dokáže prenášať rovnako dobre americký či katarský plyn, či biometán a vodík, naozaj nie je dobrý nápad. Ani v minulosti sme nezatratili elektrické vedenia, ktoré prenášali elektrinu prevažne z uhoľných elektrární.
Je nevyhnutné znižovať emisie najprv tam, kde je to najefektívnejšie.