Šéf zväzu plynárov: Pomoc energeticky chudobným nech zatiahne Sociálna poisťovňa

Šéf zväzu plynárov: Pomoc energeticky chudobným nech zatiahne Sociálna poisťovňa
Čo asi ľudia spravia, keď nebudú mať na platenie účtov za energie? Začnú si doma kúriť, ako vedia, páliť tie najhoršie suroviny. Ohrozených je až 120-tisíc domácností, hovorí pre denník Pravda o aktuálnej krízovej situácii v energetike prezident Slovenského plynárenského a naftového zväzu Tomáš Malatinský.
Najhorúcejšou témou v energetike je aktuálne rast cien, hovorí sa o rôznych vládnych zásahoch. Vy ste boli aj ministrom hospodárstva. Ako hodnotíte situáciu?
Priestor na intervenciu štátu nie je veľmi veľký. Na jednej strane stojí trh, to sme si pomenovali, pre ktorý je situácia taká napätá a dvíha ceny hore, no my musíme vidieť možnosti. Máme tu napríklad v elektroenergetike tarifu za prenos elektriny, kde sa hromadia peniaze na podporu obnoviteľných zdrojov a iných vecí, to nejde zo štátneho rozpočtu, na to sa skladajú spotrebitelia elektriny tak, že zaťažujeme aj priemysel. Nemecko to robí naopak, veľkú časť platia domácnosti, zvolili si zelených, tak ich to niečo aj stojí, no naša politika je sociálnejšie orientovaná, občanov sa nedotýkame a navaľujeme to na tie fabriky. Preto sa potrebujeme pozrieť na firmy, ktoré to musia celé znášať, a na ich konkurencieschopnosť, ktorá je ohrozená.
Ako by ste to riešil?
Máme napríklad peniaze, ktoré sme museli v štátnej kase nahromadiť na podporu zelených zdrojov. Aby sme totiž výrobcov obnoviteľných zdrojov namotivovali, bolo im treba garantovať štedrú výkupnú zazmluvnenú cenu. Pri nízkych trhových cenách to vyžaduje veľké štátne dotácie, pri vysokých sú logicky nižšie. Určitý balík peňazí sa takto už v rozpočte zbiera. Teraz by mohol slúžiť práve na štátnu intervenciu a pomoc priemyslu, pokiaľ teda už nie je v rozpočte minutý alebo prejedený na niečo iné.
Čítajte viac Za chyby Slovakia Energy platia zákazníci. Valia sa na nich trojnásobné faktúry (aktualizované)
Akú úlohu zohráva v systéme envirofond?
Do envirofondu idú peniaze z predaja emisných povoleniek. Pamätám si, že sme mali zasadania krízových rád, ešte keď bol ministrom financií pán premiér Heger, viackrát sme o tom hovorili, aj sme prizvali ministra životného prostredia Budaja, pretože vidíme veľký nepomer čerpania z envirofondu pre priemysel, ktorý by sa mohol nejakým spôsobom ozeleňovať, chýbajú tam schémy na čerpanie peňazí a teraz je ten moment, keď by to ministerstvo hospodárstva spolu s envirorezortom mali urýchlene spraviť, lebo tieto zdroje môžu pomôcť stlmiť straty, ktoré nášmu priemyslu hrozia.
A čo domácnosti?
Tam vidím jeden problém, že už v dobe, keď sa prijímal tretí energetický balík a ja sám som sedel v úrade ministra hospodárstva, čo bolo pred desiatimi rokmi, sme dostali úlohu zadefinovať v národnej legislatíve energetickú chudobu, čo sa však dodnes nestalo. Lenže to práve bude teraz tá kritická skupina ľudí, ktorej bude štát potrebovať pomôcť. To je dôležité nielen zo sociálneho, ale aj z environmentálneho hľadiska.
Ako to myslíte?
Zamyslime sa nad tým, čo asi energeticky chudobní ľudia, ktorí sú spravidla celkovo sociálne slabší, spravia, keď nebudú mať na platenie účtov? Začnú si doma kúriť, ako vedia, spaľovať tie najhoršie suroviny, najznečisťujúcejším spôsobom. To sa riešilo aj za čias diskusie o kotlíkových dotáciách, keď sme vypočítali, že môže ísť až o 120-tisíc domácností v rizikovej situácii. Kľúčové je správne vymedziť, koho sa má pomoc chudobným týkať, tých nástrojov je potom viacero.
Mohli by ste nejaké načrtnúť? Ako by ste to riešili vy?
Jednou z možností je špeciálna tarifa. Do určitého objemu spotreby, tak, aby to pomohlo reálne chudobným, nie rodine s tromi deťmi, ktorá býva vo veľkom dome s bazénom a má preto vysokú spotrebu. Alebo to môžeme spraviť aj tak, že takýto človek sa prihlási so svojou spotrebou na Sociálnu poisťovňu, a tá to zaplatí. Tu je problém, že si zodpovednosť všetci posúvajú ako horúci zemiak, raz to má robiť ÚRSO, ktorý má na starosti aj definíciu, potom to malo robiť ministerstvo práce, aj tí to dali od seba preč. Ja som však toho názoru, že najvybavenejšie sú na to práve rezort práce a Sociálna poisťovňa.
Na aké veľké zdražovanie sa ešte treba pripraviť a dokedy porastú ceny?
My v energetickej brandži, špeciálne v plynárenstve, vieme, že niektoré javy treba vnímať sezónne. Napríklad zemný plyn rýchlo dražel aj minulý rok v lete, dokonca takým tempom ako teraz. Vtedy to ale nevzbudilo až toľko pozornosti, pretože ceny boli veľmi nízke, percentuálny nárast tiež nebol napokon až taký zásadný a situáciu rámcoval nižší dopyt spôsobený covidom, ktorý spomalil priemysel a zastavil odbyt a výrobu. Preto si to zdražovanie vlastne nikto veľmi nevšimol.
Čo je teraz inak, prečo je to zrazu taký problém?
V prvom rade sa zvýšil dopyt, s čím stúpla cena. Máme aj sezónny nárast, no navyše aj ďalšie vstupné vplyvy. Takým je napríklad environmentálna politika Európskej únie s zdražejúcimi emisnými povolenkami, ktorá sa snaží dostať z trhu fosílne palivá. Zámerom je síce vyrábať čistejšiu energiu, s čím každý súhlasí, no niekedy sa tie samotné nástroje či stratégie málo prispôsobujú realite. To sa stalo aj teraz: oživila sa ekonomika, zvýšil sa dopyt, vzrástla cena povoleniek, a zrazu tu máme rekordné zdražovanie cien komodít. A s celým týmto balíkom sú spojené ešte rozhodnutia, respektíve úmysly ozeleniť planétu, v tom chce Európska únia viesť a byť čo najzelenšia, preto pred sebou tlačíme projekty, ktoré podľa môjho názoru nemáme pevne v rukách. Dokazujú to krajiny, ktoré sú vnímané ako lídri, napríklad Nemci či Holanďania, alebo Spojené kráľovstvo, kde doteraz ako náhradné palivo používajú uhlie, ktoré sme mali vyradiť ako úplne prvé. Lenže my chceme všetko naraz a snažíme sa vyradiť všetko, aj jadro, aj uhlie, aj plyn a ideálne čo najskôr.
Do akej miery na zdražovanie plynu vplývajú práve iné štáty, napríklad Nemecko, ktoré chce koniec energie z jadrových elektrární a nahradiť ich má zemným plynom?
Samozrejme, tlačia cenu nahor. A to sa dokonca Nemecko chce zbaviť aj plynu, nahradiť všetko obnoviteľnými zdrojmi, lenže jedno je ambícia a druhé realita. Paradoxne, v Nemecku opäť vzrástol podiel spáleného uhlia, pretože obnoviteľné zdroje nestíhali a elektrárne preto museli zapojiť záložné zdroje.
Ako teda môže Európa prejsť na čistejšiu energetiku?
Postupne. Zemný plyn má opodstatnene status prechodného paliva, čo znamená, že mnohí s ním nepočítajú po roku 2050, niektorí dokonca po roku 2035. No musíme byť aj realistickí, čo nám potvrdzuje táto kríza. Ak sa chcete dostať na vyššie poschodie, potrebujete rebrík alebo schodisko, bez neho tam nevyskočíte. A takúto úlohu plyn zohráva – riešenia, ako sa dostať k zelenšej, nízkoemisnej, bezuhlíkovej energetike. Snaha dostať sa tam hneď je len chybné politické rozhodnutie, k akým dochádza aj na európskej, aj na štátnej úrovni. Napríklad aj holandské rozhodnutie ukončiť ťažbu zemného plynu teraz cítime na tom, že na trhoch je ho nedostatok a cena ide nahor.